LIDLenky

Autor: marta borovska | 7.7.2011 o 0:15 | (upravené 7.7.2011 o 1:19) Karma článku: 12,33 | Prečítané:  3929x

Ideme aj tak? Ideme, povedali sme si so sestrou, keď sme o pol siedmej ráno prišli na naše prvé dnešné nádražie. Neboli sme totiž sami: starí rodičia s vnúčatami, skupina skautov, kamarátky v strednom veku, študenti; všetci s akousi nehou zvierali v ruke neprehliadnuteľný opečiatkovaný bloček a v mysli si opakovali všetky stratégie, ako sa bez miestenky dostať do vlaku skôr a lepšie ako ostatní.

Dnes ide kresťanská láska bokom, povedali sme si aj my dve, a rýchlo sme si obsadili každá po 30 cm žltej čiary celkom na konci nástupišťa v nádeji, že pre ostatných cestujúcich z predchádzajúcich staníc sú stredné vagóny príťažlivejšie. Niekoľkokrát sme si od príjemnej panej v reproduktore vypočuli celkom zbytočné informácie o radení vozňov, potešili sa, že vlak mešká len 5 minút a s nádejou vyčkávali ten rešpekt budiaci kolos.

Ako sa ukázalo, predpoklad s posledným vozňom bol síce správny, ale tiež nie spásonosný. Aspoň sme sa však dostali po prvé okno a priestor pri toaletách a elektroskrini sme ochotne nechali asertívnejším jedincom, ktorí nám na každej ďalšej stanici plnili dobrú službu tým, že budili dojem ešte plnšieho vozňa, ako v skutočnosti bol. Keďže sme si už vybojovali svoj životný priestor, hoci poučky o intímnej vzdialenosti sme preventívne zabudli už na nástupišti, trochu škodoradostne sme pozorovali zdesené tváre ďalších hrdých vlastníkov zázračných LIDLeniek pri príchode vlaku a najmä po otvorení dverí na každej ďalšej stanici.

Trenčín, Púchov, Považská Bystrica - malebnú cestu hore Váhom sme si vychutnávali v pokoji. Sprievodcovia pravdepodobne rezignovali už vo východzej stanici a uspokojili sa s hlasným zabuchovaním dverí pred tým, než výpravca v elegantnej červenej čiapke zdvihol svoju „palacinkáreň". Vo štvrtom okne vpravo stála kamarátka, tak sme si z času na čas zakývali. Pomedzi to sme si aspoň esemeskovali - nech žije akcia modrého operátora! Zábava nás však pomaly prechádzala, keď rýchlik po troch hodinách cesty dosiahol stav nasýtenosti a skupinky vyprevádzajúcich a mávajúcich rodičov na nádražiach pomaly nahrádzali skupinky sklamaných turistov s dlhým nosom.

V Žiline nás na chvíľu potešilo rázne hrknutie, ktoré prezrádzalo pripojenie ďalších vagónov. Hustú atmosféru vo vlaku to síce nezlepšilo, ale aspoň niekoľkí Žilinčania - na rozdiel od nás - dostali miesta na sedenie. A vraj - kto prv príde, ten prv melie. Houby! Ukázalo sa, že aj pre ľudové múdrosti platia výnimky.

Dramatický kraj s tunelmi, Margitou a Besnou v nás konečne prebudil záujem o krajinu za oknom. Zo všetkých strán sa šíriace štrbské plesá a zubačky nás definitívne presvedčili upustiť od pôvodného mainstreamového plánu a zvoliť stredoslovenskú alternatívu. No ešte stále sme nemali vyhraté. Vrútky a Banskú Bystricu totiž okrem malebnosti spája ešte jedna vec: trojvagónová „horská strela". Automaticky sa otvárajúce dvere a dostatok informácií o tom, kde sa práve nachádzame, boli slabou náplasťou na sedenie na zemi a výhľad na ďalšie „sardinky" o okno ďalej. Aj pre nás, ostrieľaných študentov s minimálnymi nárokmi na kvalitu cestovania, bolo toto trochu priveľa. Alebo žeby som už pomaly opúšťala študentské rady? Po troch zastávkach ma 12-ročná skautka pustila sadnúť si s milým „Nech sa páči, teta!" V tejto chvíli mi však už bolo úplne jedno, že za iných okolností by som to asi sotva brala ako kompliment. :)

Naša odysea sa našťastie pomaly blížila ku koncu. Nepriazeň osudu, slovenskej nátury a železničného manažmentu sme úspešne prekonali. Na našu veľkú radosť sa Turčianske Teplice a Harmanecká jaskyňa ukázali ako dostatočne populárne a pár kilometrov pred Banskou Bystricou sme konečne natrafili aj na sprievodcu. Napodiv usmiateho, klobúk dolu!

Metropola stredného Slovenska nás síce s párminútovým meškaním a s nevľúdnym počasím, ale predsa privítala. Tentokrát sme po niekoľkohodinovej ceste nepotrebovali vystierať stuhnuté končatiny, ale pevná zem pod nohami nás aj tak potešila. Rýchlo pozrieť prípoj a hor sa spoznávať tvár Banskej Bystrice! Ako sa neskôr ukázalo, mesto má tváre dve: jednu kedysi socialisticko- a dnes skôr surrealistickú s hotelom, pamätníkom a reliktmi sovietskej armády

P1090615.JPG

a druhú malebnú, takmer stovežatú, s kaviarničkami, obnovenými fasádami, fontánou a neuveriteľne milými obyvateľmi.

P1090683.JPG

Obe mali svoje čaro a snáď sa aj po zrýchlenej párhodinovej inkulturácii dá zodpovedne vyhlásiť, že Honza Nedvěd mal pravdu. Jak miloval Pán Bůh tenhle kraj, když takovou krásu mohl mu dát... http://www.youtube.com/watch?v=t_pGmL8OCNM. Veď sme aj naschvál zmeškali vlak a počkali si radšej na ďalší.
Ten mal síce kožené sedadlá a dvere sme si museli otvoriť samé, ale rovnako samé sme si na tie sedadlá mohli aj sadnúť. Dokonca sme sa mohli aj prejsť na koniec vlaku a odfotiť si koľajnice.

P1090758.JPG

Akosi nám aj takéto detaily boli vzácne. Kopcovitú krajinu a kľukatú trať nahradilo rovné dno kotliny. Dlho sme si ho však neužili, lebo po pár zastávkach sme vystúpili na staničke v Hronseku. Inak ako stanička sa to totiž ani nedá nazvať - veď ako ináč by ste pomenovali milú lavičku a hlasno „pimpajúce" rampy zakaždým, keď sa z jednej alebo druhej strany prihrká alebo prirúti červená mašina? Podľa toho, či zastavuje, alebo len ofúkne okolité stromy a uháňa do rušnejších, ale menej malebných sídiel.

Malebnosť však v tomto prípade neznamenala nepoškvrnenosť civilizáciou a nemožnosť zorientovať sa a čokoľvek nájsť. Možno vďaka eurám z UNESCA nás hnedé smerové tabuľky priviedli priamo tam, kde sme chceli - k drevenému artikulárnemu kostolu z 18. storočia (http://www.drevenykostolik.sk/). Ešte sme si ani nestihli odfotiť panorámu stavby obkolesenej dvestoročnými lipami, a už nás oslovila milá pani zo susedstva poverená starostlivosťou o turistov. Buď vždy pripravený!, bolo zrejme jej heslo, lebo sa neriadila žiadnymi otváracími hodinami, veľmi profesionálne a akčne nás vzala do parády, posťažovala sa na turistov-psíčkarov a turistov-fajčiarov a o 10 minút sme mali kostol prehliadnutý zhora-zdola. A že bolo čo pozerať!

Taký intenzívny zážitok sme museli stráviť, rovnako ako prinesený proviant, navyše aj slniečko vyšlo, tak sme opäť nechali vlak ujsť a vychutnávali sme si krásne prostredie, príjemnú spoločnosť aj chlebík z domu. Popri tom sme sa dozvedeli, že v tomto kostolíku sa v r. 1847 ženil Andrej Sládkovič, hoci nie s Marínou, a že na miestnej fare pôsobil Ján Simonides, ktorého Väzenie, vyslobodenie a najmä putovanie (http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1139/Simonides_Vaznenie-vyslobodenie-a-putovanie-Jana-Simonidesa-a-jeho-druha-Tobiasa-Masnika/1) nám dnes bolo akési bližšie.

Poslednú zastávku vo Zvolene nám skrátila pani v okienku na stanici. Ani náhodou sme sa však na ňu nehnevali. Prezradila nám totiž tajomstvo, že posledný večerný rýchlik do Bratislavy je síce vypredaný, ale v Banskej Bystrici k nemu pridajú pár vagónov. A že ak sa poponáhľame a budeme tam včas...

Obetovali sme teda podrobnejšiu prehliadku mesta pohodliu. Najväčšie slovenské námestie so (zrejme) najväčšou slovenskou valaškou sme si pozreli, nakukli sme na zámok ku kráľovi Matejovi, hoci nebol doma, opäť raz hľadali a nenašli legendárnu zámockú palacinkáreň (Ozaj, neviete, či tam nejaká bola, je alebo bude?) a šup-šup, ponáhľali sme sa na stanicu. Tretíkrát sme zamávali hronseckej staničke a na bystrickej stanici medzi prvými čakajúcimi s vďačnosťou spomínali na ochotnú výpravkyňu. Jej rada priniesla ovocie v podobe starostlivo vybraného kupé, nebudeme predsa sedieť v takom, ktoré má plný kôš alebo pokazené okno :)!

Sediac (sediac!) v pohodlnom rýchliku, pozorujúc mihajúce sa stromy pozdĺž Hrona za oknom a vnímajúc všetkými zmyslami krajinu okolo sa nám už negatívne ranné dojmy pomaly vytrácali. Obilie sa lesklo a voňalo budúcim chlebom, svaly v nohách príjemne boleli, podvaly vyklepkávali svoj rytmus a rozhovor akosi sám od seba prinášal uvoľňujúci smiech. Ako dobre, že sme ráno nezostali doma!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?